Bratislava – Po stopách rodu Pálffy

Legenda o trojnásobnej tragédii

Legenda hovorí, že 30. mája 1646 za záhadných okolností skonali hneď traja členovia významného rodu: vdova po rábskom hrdinovi (Ráb – dnes Győr) Mária Magdaléna Pálffyová, rodená Fuggerová, jej najstarší syn Štefan a jeho mladší brat Ján. Aj dnes by takáto zhoda okolností slúžila výborne ako podklad na rozvíjanie fantázie či dokonca konšpiračnej teórie. Skutočnosť bola ale oveľa prozaickejšia. A čo sa vlastne stalo?

Najnovšie výskumy ukázali, že Mária Pálffyová zomrela ešte v roku 1643, no ani o dva roky neskôr neboli jej pozostatky pochované. Oneskorené pohreby neboli v časoch prepravy koňmo, navyše ak rodina žila v rôznych kútoch monarchie, ničím zriedkavým. Dva roky bolo ale aj na tú dobu dlho. Hlavou rodu bol v tom čase Máriin syn Štefan, ktorý s pohrebom otáľal, lebo krajinou sa šíril mor. Situáciu v rodine komplikoval aj Máriin nevlastný vnuk Adam Forgáč, ktorý zadržiaval jej testament a nechcel ho otvoriť skôr ako po jej pohrebe. Vec sa vyriešila nečakane keď 6. marca 1646 skonal vo Viedni Štefan Pálffy a štyri dni po ňom v Suchej nad Parnou aj jeho brat Ján. Jediným preživším bratom tak ostal najmladší Pavol. Veľkolepý pohreb sa konal v Bratislave 30. mája 1646. Tento deň teda nebol dňom ich skonu, ale spoločného pohrebu. Večný pokoj našli v Dóme sv. Martina.

Bratislavský hrad

Rod Pálffyovcov sa do dejín Bratislavy navždy vpísal veľkými písmenami. Pod jeho vplyvom sa nielen menila architektonická tvár mesta, ktorú obohatili o viacero hodnotných stavieb, ale vďaka ich prístupu napredoval celkový rozvoj širokého okolia. Nemožno zabudnúť, že niektorí poprední členovia rodu – zastávajúc významné posty tvorili vysokú politiku. Z rodu Pálffy pochádzali dvaja palatíni, pričom palatín bol najvyššie postaveným šľachticom v Uhorsku, ale aj viacero bratislavských županov. A práve s touto funkciou sa spájala držba Bratislavského hradu a k nemu patriaceho podhradia.

Palác na Hviezdoslavovom námestí

Výstavba tohto majestátneho paláca v rokoch 1884 – 1885 sa spája s menom grófa Jána Pálffyho, ktorý patril k najbohatším mužom Uhorska. Nadšený zberateľ výtvarného umenia nechal svoje bratislavské sídlo postaviť v zadnej časti Pálffyho paláca obráteného do Panskej ulice. Autorom projektu bol významný bratislavský rodák, jeden z najvýznamnejších architektov svojej doby, Viktor Rumpelmayer. Priečelím sa tento palác podobá francúzskym barokovým palácom. Balkón nad portálom nesú na svojich pleciach dvaja obri – atlanti. Nad dverami na balkóne pozorné oko odčíta rodový erb grófa Pálffyho. V čase, keď tu žil, pod jeho oknami sa rozprestieral udržiavaný park. Z toho ostali len stromy, ktoré komplikujú výhľad na atiku nad budovou zdobenú postavami antických bohov a bohýň Juna, Diany, Dia, Herkula, Venuše a Pallas Atheny.

Gróf Pálffy časť prvého poschodia bezplatne poskytol prešporskému Lekársko-prírodovednému spolku. V ostatných priestoroch sa skrývalo skutočné bohatstvo, aké vie oceniť najmä nadšenec umenia: čínske a japonské predmety z medi, písacie stoly zo Španielska aj originál Trevisanského dóžu od Tiziana.

Smrťou Jána Pálffyho v 1908 sa začal jeho majetok stenšovať a po znárodnení sa budovala stala sídlom Vysokej školy výtvarných umení.

Dóm sv. Martina

Stopy rodu Pálffy nájdeme aj v najväčšom bratislavskom chráme – Dóme sv. Martina. V interiéri kostola sa nachádzajú štyri náhrobky a jeden z nich – ten z roku 1601 vyobrazuje významného uhorského politika grófa Mikuláša II. Pálffyho s predikátom de Erdőd, ktorým sa Pálffyovci hrdili. Bol to významný diplomat, zúčastnil sa mnohých ťažení proti Turkom a je to presne ten “rábsky hrdina”, ktorého manželku Máriu Magdalénu spomíname v Legende o trojnásobnej tragédii. Kapitán Bratislavského hradu, župan, kráľovský komorník, vnútorný tajný radca a významný vojenský veliteľ bol aj podnikateľ. Zbohatol dodávaním potravín vojsku a tiež výhodným manželstvom čím nadobudol Hrad Červený Kameň. Práve on so svojimi najbližšími je pochovaný v Dóme sv. Martina v rodovej hrobke Pálffyovcov. Vchádza sa do nej z exteriéru na severnej stene katedrály a je umiestnená pred hlavným oltárom.

Pálffyho Palác na Panskej ulici

Na mieste dnešného paláca kedysi stál župný dom, ktorý vznikol spojením troch starších domov. Po presťahovaní župného domu na dnešné Župné námestie dal objekt gróf Pálffy prestavať podľa svojich predstáv. Zadná časť paláca bola v roku 1885 zbúraná a nahradil ju neobarokový palác na Hviezdoslavovom námestí o ktorom sa ešte dočítate neskôr.

Tento palác v samotnom srdci Bratislavy vlastnili Pálffyovci do rozpadu monarchie a využívali ho na reprezentačné účely.

V tomto objekte je zachytených niekoľko zásadných historických a architektonických etáp vývoja mesta. V suteréne vidno pozostatky keltského oppidia, sekundárne použitý stavebný materiál v murive dokumentuje rímske obdobie a objavené tu bolo jadro mestského gotického paláca s kaplnkou. Nálezy hrobov sa datujú do obdobia Slovanov a ďalšie stavebné úpravy sa viažu k neskoroklasicistickému slohu. Po rozsiahlej obnove sa z tohto paláca stalo – v súlade s umeleckou orientáciou grófa Jána Pálffyho – vášnivého zberateľa umenia a filantropa sídlo Galérie mesta Bratislavy. Návštevník tu môže vidieť súčasné umenie aj klasické zbierky. Stálou atrakciou je Pasáž Mateja Kréna vytvárajúca ilúziu nekonečného priestoru a nekonečnosti ľudského poznania.

Pálffyho palác je od 20. 10. 2021 až do odvolania uzavretý z dôvodu rekonštrukčných prác.

Pálffyho palác na Ventúrskej ulici

Tento mestský barokový palác charakterizuje portál ozdobený vojenskými trofejami pripomínajúcimi Leopolda Pálffyho – jedného z prvých majiteľov domu. Traduje sa, že v roku 1762 tu vo svojich šiestich rokoch koncertoval legendárny Wolfgang Amadeus Mozart. Iné pramene tvrdia, že koncert sa uskutočnil v Pálffyho paláci na Zámockej ulici. Či to bolo tak či onak – pamätná tabuľa odkazujúca na túto udalosť sa nachádza na fasáde tohto paláca. Budova je zaujímavá aj dvoma vnútornými pavlačovými nádvoriami a veľkým schodiskom vytvoreným z vápenca dovezeného z cisárskeho kameňolomu Kaisersteinbruch neďaleko Viedne.

Pálffyho palác na Zámockej ulici

Na miestach, kde tento palác vznikol v rokoch 1646 až 1653 stáli predtým vinohrady. V tom čase pôsobil gróf Pavol IV. Pálffy ako predseda Uhorskej kráľovskej komory. Poverený obnovou hradného paláca sa rozhodol, že kým sa bude opravovať hrad, vyrastie mu pod ním vlastná rezidencia. Dnešná Zámocká ulica tak vznikla z niekdajšej obslužnej cesty k palácu.

V skutku prepychový palác mal tri obostavané nádvoria, na dolnom podlaží salu terrenu s honosnou mozaikovou, maliarskou a štukovou výzdobou. Celý priestor slúžil na spoločenské a reprezentačné účely. Jeho výzdobu mali na starosti rovnakí umelci akí zdobili aj komnaty Bratislavského hradu.

Úchvatná bola aj tunajšia záhrada plná exotických rastlín, ovocných stromov, umelých jaskýň (grotty), sôch a fontán. Na svoju dobu ojedinelá záhrada v talianskom štýle s terasami, záhradným divadlom, amfiteátrom a altánkom v korune starej košatej lipy, boli pýchou panstva. Pôvodne renesančná záhrada zmenila svoju podobu v 18. storočí na barokovú. V tom čase rezidenciu krátkodobo využíval aj manžel Márie Terézie František Štefan Lotrinský.

Po Pálffyovcoch sa novým majiteľom paláca v roku 1870 stalo mesto, ktoré ho nechalo prestavať na kasárne delostrelectva. Už v zdevastovanom stave sa z neho stal Sirotinec sv. Alžbety a sčasti skladisko. Realizované úpravy poškodili interiér ešte viac. V roku 1900 bol celý komplex asanovaný, o 22 rokov neskôr tu vznikol študentský internát a novostavba.

Pôvodnú podobizeň tohto paláca dnes už okoloidúci nemôžu pozorovať – zachovalo sa z neho len letné krídlo. To sa po 2. svetovej vojne dostalo do správy bytového podniku, ktorý ho využíval ako sklad posypového materiálu. V pôvodnej podobe by dnes patril k najvýznamnejším ranobarokovým príkladom svetskej architektúry v habsburských zemiach.

Od roku 2000 sa o palác stará družstvo Podpora, konajú sa tu výstavy a spoločenské podujatia.

Hrad Devín

Tento kedysi veľkolepý hrad, postavený na skalnom brale nad sútokom Dunaja a Moravy, vlastnili Pálffyovci v rokoch 1635 – 1939. Už ako ruina sa potom tento hrad dostal do správy štátu. Nikdy však nebol ich domovom a nikdy ho nepovýšili ani na svoje sídlo. Mali ho len vo svojej správe a počas ich vlastníctva neprešiel žiadnymi zásadnými úpravami.

Hrad má za sebou pohnutú minulosť – prežil stavovské povstania a v roku 1809 ho napolenské vojská vyhodili do povetria. A keďže Pálffyovci do opráv neinvestovali, objekt rokmi len chátral. Napriek tomu je tu dnes čo vidieť a patrí k najvýraznejším symbolom našich dejín. Spája sa s obdobím Slovanov a Veľkej Moravy, Štúrovcami a neďaleko – na hraniciciach s Rakúskom, ktoré bolo bránou do slobodného sveta, sa zasa písala novodobá história Slovenska.

Čákiho kaštieľ v Prievoze

Tam, kde stojí dnes Čákiho kaštieľ, skôr známy ako Prievozský, stávala kedysi osada Feriba alebo Főrév. Osada sa nachádzala na Podunajskej obchodnej ceste popri ramenách Dunaja. V ich okolí rástli bohaté lužné lesy, ktoré boli domovom množstva zvery. Šľachta si tu preto vybudovala sídlo, z ktorého mohla pohodlne organizovať poľovačky. V priebehu 19. storočia tu teda Pálffyovci nechali vybudovať nový, pôsobivý kaštieľ.

Súčasnú podobu kaštieľa iniciovali jeho noví majitelia gróf Eugen Čáki s manželkou Rudolfínou v rokoch 1899 – 1902. Z kaštieľa sa tak stala na tú dobu moderná romanticko-eklektická budova v anglickom štýle. Nachádzalo sa tu vyše 50 luxusne zariadených izieb, pre spoločenský život a zábavu vytvorili prijímaciu a biliardovú sálu, jedáleň, knižnicu, zimnú záhradu a hudobný salón.

V období 1. svetovej vojny vlastnil kaštieľ Pavol Žolnaj, ktorý údajne pre dlžoby postupne celý majetok rozpredal. Rozsiahly park rozkúskovali a dnes tu stoja domy. V 30. rokoch 20. storočia odkúpili kaštieľ rádové sestry sv. Františka z Assissi a prebudovali ho na nemonicu s kláštorom. Zo zimnej záhrady sa stala kaplnka – Oratórium Božského srdca Ježišovho, no v 50.tych rokoch štát kaštieľ znárodnil a dal v ňom vybudovať geriatrické sanatórium. V súčasnosti tu opäť sídlia rádové sestry Františkánky a starajú sa o dlhodobo chorých ľudí.