Svätý Jur – Po stopách rodu Pálffy

Legenda o Tureckej studničke

Písal sa rok 1663, na opevnení Svätého Jura sa ešte len pracovalo, keď na mestečko zaútočili Turci. Lúpili a zabíjali bez zľutovania. Kto vládal utekal, kto vedel, skryl sa. Do viníc utiekla aj dievčina od Segnerovcov, ktorá sa skryla v poslednej chvíli do studničky. Prikrčila sa a čakajúc na zázrak, pomohol jej veľký križiak, ktorý rýchlo utkal pavučinu ponad otvor studničky. Turci, vidiac pavúčiu sieť neporušenú, studničku obišli a dievčina sa zachránila. Odvtedy volali Svätojurania studničku Turecká. Brat zachráneného dievčaťa Andeas Segner nechal z bieleho pieskovca vytesať hlavu Turka a platňu osadiť na studničku. Tá vekom zanikla, ale povesť pretrvala. Pamätný kameň objavili v roku 1967 a vystavený je v Literárnom a vlastivednom múzeu vo Svätom Jure.

Kaštieľ Pálffy

Dnes nesie honosný názov – Kaštieľ Pálffy, no skôr ako sa do jeho prestavby pustili manželia Katarína Pálffyová (Pálffy) a Štefan Ilešházi (Illésházy), išlo o zemepanskú kúriu so záhradou a vinicami. Pod vedením cieľavedomej dvojice sa z kúrie stalo skutočné renesančné sídlo.

Slobodné kráľovské mesto – Svätý Jur – so všetkými výsadami prežívalo svoj “zlatý vek” a lahodné svätojurské víno poznali v celom šírom kraji.

Domáci pán sa ale pre svoje ambície stal tŕňom v oku svätojurských a pezinských zemanov. Chýr o sporoch sa dostal až ku kráľovi a tak Rudolf II. v roku 1602 majetok manželom odňal. Štefan napokon pred trestom utiekol do Poľska, no Katarína bojovala o majetok ako vedela.

Kaštieľ prežil Rákociho povstanie aj požiar, po ktorom z neho zostala doslova ruina. V roku 1734 daroval kráľ Karol VI. z vďaky za vernosť a služby panstvá v Pezinku a Svätom Jure práve Pálffyovcom. Novými vlastníkmi aj tohto kaštieľa sa tak stali grófi Ján, František, Mikuláš, Leopold a Rudolf so svojimi potomkami a kaštieľ zveľaďovali.

Pálffyovci s priestorom naložili po svojom – veľkú časť obytných priestorov trvale prenajímali, v pivniciach Ján a Rudolf, tiež majitelia lisovní na hrozno, skladovali svoje vína.

Posledný majiteľ panstva Ján Pálffy daroval v roku 1907 objekt detskej nemocnici a doložil aj 60 000 zlatých. Tomuto šľachetnému účelu slúžila len niekoľko rokov – do vypuknutia 1. svetovej vojny.

Od roku 1963 je kaštieľ národnou kultúrnou pamiatkou. V bývalom režime tvár pamiatky postupne degradovala. Devastačné stopy tu ostali po necitlivých zásahoch, ktoré sa podarilo strieť po ostatnej – veľmi vydarenej rekonštrukcii.

Hrad Biely kameň

Najviac informácií o hrade poskytuje odpis listiny palatína Mikuláša z Gorjan o deľbe Svätojurského panstva z roku 1412. Podľa nej mal hrad vnútorný a vonkajší areál, dve veže, pekáreň a vďaka keramickému potrubiu, ktoré zvádzalo vodu z horských prameňov, sa vedel dlhšie brániť v prípade obliehania.

Naposledy sa hradu zmocnili cudzie vojská v roku 1385, no literatúra uvádza aj jeho vypálenie počas bojov grófov zo Svätého Jura a Pezinka s Matejom Korvínom.

Nevedno presne prečo – možno to súviselo so záplavami a neúrodou alebo morom, no grófi sa začiatkom 16. storočia zadlžili a nemali prostriedky nazvyš. Keď v roku 1543 zomrel posledný mužský potomok – gróf Krištof II., juhozápadné Slovensko sa dostalo pod priame ohrozenie Osmanov. Kráľ Ferdinand Habsburský preto zálohoval Svätojurské panstvo svojmu vernému prívržencovi Gašparovi zo Seredného. Nádejal sa, že skúsený veliteľ mu príde na pomoc do blízkej Bratislavy ak bude treba. Gašpar tu býval striedavo a získal aj kúriu vo Svätom Jure.

Chátrajúci hrad si vyžadoval postupne väčšie investície, ktoré zhatila Gašparova predčasná smrť. Po náhlej smrti aj jeho syna Jána mal hrad pripadnúť korune, no nakoniec ho prevzal Gašparov synovec a menovec Gašpar II. Keďže ale Serédiovci majetok nezveľaďovali, panovník im ho v roku 1558 odňal.

Neskorší dediční majitelia panstva Pálffyovci si v roku 1609 postavili vo Svätom Jure kaštieľ, ktorého jadrom bola spomínaná kúria a hrad sa dostal do úzadia pozornosti. Slúžil ako väzenie, sklad vína, obilia, potravín a rôzneho pracovného náradia. V podkroví sušili a uskladňovali ovocie. Viackrát však poslúžil obyvateľom ako útočisko počas útokov na Svätý Jur.

Od roku 1963 je kultúrnou pamiatkou, od roku 2002 národnou kultúrnou pamiatkou, no v súčasnosti je z neho len ruina o ktorej záchranu sa stará OZ Castrum Sancti Georgii.