Pezinok – Po stopách rodu Pálffy

Legenda o Cecílii

Legenda hovorí, že grófka Cecília zo Svätého Jura, manželka významného uhorského veľmoža a temešvárskeho župana Štefana z Rozhanoviec, zachránila život cisára Žigmunda Luxemburského v bitke o hrad Golubac v Srbsku. Kráľ vraj zostal vo vojenskom tábore pri Dunaji, no Turci porušili prímerie a hrozila mu smrť. Vďaka Cecílii, ktorá sprevádzala svojho manžela po viacerých bojiskách, sa mu však podarilo zachrániť život. Ako veliteľka delostrelectva delovou guľou zasiahla mohutného Turka, ktorý sa chystal kráľa zabiť. Vďaka poľskému rytierovi Závišovi a hrdinskej Cecílii sa cisár preplavil na jej lodi na bezpečný breh. Fakty dokladajú, že Cecília sa stala jednou z mála žien uhorského stredoveku, ktorú panovník obdaroval vlastným majetkom. Na legende je preto možno veľa pravdy.

Zámok Šimák

To, čo dnes poznáme ako Zámok Šimák je výsledok veľkej a vydarenej rekonštrukcie, ktorou objekt prešiel prednedávnom. Pôvodne tu v 13. storočí stál vodný hrad s dvojitými múrmi a vodnými priekopami. Hrad spolu s pôdou ,,terra bozen“, čiže “zem pezinská”, prešli z poverenia panovníka Ondreja II. nitrianskemu županovi Tomášovi z rodu Hont-Poznanovcov. Neskôr patrili pokoleniam grófov zo Svätého Jura a Pezinka, ktorí tu vládli až do polovice 16. storočia. Po tom ako vymreli po meči, hrad v Pezinku sa spolu s panstvom od roku 1543 vrátil do správy panovníka. Ten v roku 1575 určil za záložného majiteľa chorvátskeho šľachtica a vojvodcu Jána Krušiča z Lepoglavy, ktorý si vzal za manželku krásnu Katarínu Pálffyovú. A tu sa začína príbeh Pálffyovcov spojených s týmto miestom.

Katarína a Ján boli svoji cez dvadsať rokov, no nesplodili mužského potomka a teda dediča. Po tom čo Katarína ovdovela, vydala sa za rodinného priateľa Štefana Illešháziho. O tejto dvojici sa dozvedáme aj z histórie Svätého Jura a kúrie, ktorú premenili na kaštieľ. Známy je však aj fakt, že Štefan sa dostal do sporu s cisárom Rudolfom II. za urážku majestátu. Bol obvinený z vlastizrady a skončil v poľskom exile. Pezinčania na neho dlho spomínali ako na krutého a preto mimoriadne neobľúbeného zemepána. Aj toto druhé Katarínino manželstvo bolo bezdetné a panstvá Pezinok a Svätý Jur sa opäť vrátili panovníkovi.

Panstvá v Pezinku a Svätom Jure daroval Pálffyovcom, ktorí v dlhých dejinách svojho rodu stáli vždy na strane panovníka, v roku 1734 kráľ Karol VI. A práve Pálffyovci nechali zámok prestavať do dnešnej podoby.

Po poslednom z nich – Jánovi (1829 – 1908) sa zachovali jedinečné zbierky, ktoré sú o to cennejšie, že v mladom veku prišiel o matku a potom aj o otca – inak sukničkára, ktorý holdoval hazardu a tak bolo Jánovo dedičstvo veľké, ale zadlžené. On svojím prístupom nielen majetok oddlžil, ale aj zveľadil a znásobil. V zrenovovaných priestoroch pezinského zámku sústredil gróf vzácnu zbierku výtvarných, umeleckých i remeselných diel. Jedna z najdôležitejších častí jeho života sa spája aj s prestavbou Bojnického zámku, ktorej konca sa však už nedožil. Vo svojom testamente zaviazal dedičov, aby sa jeho sídla – vrátane Bojnického zámku, palácov vo Viedni a Budapešti, kaštieľov v Kráľovej pri Senci, Suchej nad Parnou, Trstenej na Ostrove a v Pezinku – stali múzeami. Skonom bezdetného starého mládenca Jána Pálffyho sa začala vojna o majetok. Poslednú vôľu príbuzní nerešpektovali a sporili sa do roku 1923, kedy sa im s Československou republikou podarilo uzavrieť “priateľskú dohodu”.

Pokiaľ ide o Pezinský zámok, dediči ho v roku 1930 predali mestu v zdevastovanom stave. Od roku 1936 tu sídlilo Slovenské vinohradnícke družstvo, neskôr štátne Vinárske závody, ktorých súčasťou bola pezinská pálenica preslávená Karpatským brandy špeciál (KBŠ).

K odkazu Jána Pálffyho sa prihlásil filantrop a podnikateľ Štefan Šimák, ktorý nechal zámok opraviť, sprístupnil ho verejnosti a tak tu dnes môžu návštevníci v rámci prehliadok vidieť aj vlastné zbierky umeleckého skla rodiny Šimákovcov.

Schaubmarov mlyn

Pálffyovci vložili svoje meno a tiež investície i do mlynu, ktorý sa nám zachoval ako jediný potočný mlyn na Slovensku až do dnešných dní. Zasadený je v rozprávkovom prostredí Malých Karpát. Jeho pôsobivý interiér aj exteriér využíva na rôzne výstavy, workshopy a interaktívne podujatia aj Slovenská národná galéria. Okrem toho tu môžete celoročne nazrieť do mlynárskej expozície, ktorá je vernou ukážkou vývoja mlynárstva v malokarpatskej oblasti od 18. storočia až do polovice 20. storočia.

Impulz na vybudovanie technického zariadenia, vďaka ktorému sa tu obilie menilo na “biele zlato” – múku, prišiel od Pálffyovcov. Tí dali mlyn postaviť v roku 1767. Pomenovanie “Schaubmarov mlyn” je odvodené od ďalších majiteľov – Schaubmarovcoch z Bavorska. Táto rodina vlastnila mlyn od roku 1857.

Pôvodne panský vodný mlyn s dvoma veľkými vodnými kolesami v otvorenej kolesovni, ráštubni a s dvoma pármi mlecích kameňov na mlynskom lešení nechali Schaubmarovci prestavať v roku 1913, pričom pribudlo jedno krídlo k náhonovej stene mlyna a zmodernizovali jeho strojovú časť. Vďaka týmto úpravám sa podarilo zvýšiť výkon mlyna a produkciu. V takejto podobe sa mlyn zachoval dodnes.